Chce to len človečinu bez predsudkov

Autor: Zuzana Wagnerová | 19.10.2020 o 21:14 | Karma článku: 5,83 | Prečítané:  318x

V minulosti som sa tvárila, že sa ma to netýka. Zaujímať sa o potreby slabších, zraniteľných, malých. Človeku sa ale nastaví zrkadlo v momente, keď je priamo postavený pred situáciu, ktorú si nikdy nepredstavoval.

Silný úder

Narodenie zdravotne znevýhodneného súrodenca pred 16 rokmi ma zasiahlo. Veľmi. Bola to rana, ktorá bolí dodnes. Ale zároveň ma to v mnohom obohatilo. Dalo mi to šancu spoznať samú seba. Každý deň mám príležitosť pomáhať, byť blízko kríža a obety. Ide to prirodzene, ruka v ruke navzájom. Neodlúčiteľné. Neustála závislosť. 24-hodinová starostlivosť.

 

Obdiv je slabé slovo

Tadeáš trpí nevyliečiteľnou chorobou, svalovou dystrofiou. Choroba, ktorá nám všetkým zmenila život. Zmenila nás samých. Tadeáš je na invalidnom vozíku. Ochabnuté svaly, slabá motorika. Bojuje. Ukazuje svoju silu a učí nás byť lepšími. Nepamätám sa, aby sa niekedy v živote sťažoval, nariekal na strasti tohto sveta, šomral, bol nespokojný. Nikdy. A dôvodov má viac než dosť. Ale on nechce. Je vďačný za všetko, čo pre neho robíme. Udivuje ma to, a to som s ním dennodenne. Verte mi, musím sa hocikedy tak veľmi premáhať, aby som sa pred ním nerozplakala. Jeho dôkazy lásky sú neopísateľné. Človek to skrátka musí zažiť, pocítiť. 

 

Už viem, čo je to zázrak

Časom si uvedomujem, že som poctená tým, že nám Boh dal Tadeáša. Pochopila som opodstatnenie kríža, z ktorého preniká láska. Márnosti pominuli, napriek tomu, že je s nimi človek v neustálom kontakte. Dnes má Tadeáš 16 rokov. Roky plné strachu, plaču, ale i radosti a nádeje. V lepší zajtrajšok, v lepšiu budúcnosť. Už nelietame, žijeme prítomnosť. Tešíme sa z každého dňa. Klišé, tentokrát ale nie. Dnes viem, čo je zázrak - keď vám do života príde niečo/niekto, čo vás zmení. A ani si to neuvedomujete, ale mení vás to každý deň, prináša vám to do života svetlo, z ktorého čerpáte silu. Vďaka nej dokážete vlastne fungovať. To je pre našu rodinu Tadeáš. On dáva silu nám a my jemu. Vzájomný konsenzus.


 

Zahoď predsudky, vyber človečinu

Ale chcela som aj o inom. Často sa stretávam s predsudkami, nepochopením, zbytočným a neopodstatneným odsudzovaním. Vynakladáme na to energiu, no dôležitejšie a zmysluplnejšie by bolo uvedomiť si, ako veľa dokážeme. Veľa a tak málo. Podať ruku, zdvihnúť vozík, previezť, nasmerovať, povedať milé slovo. Je toho strašne veľa. Ale tak strašne málo toho človek môže pozorovať v reálnom živote. Na ulici, v obchode. Nie je to vôbec o veľkých slovách a extrémne silných činoch. Chce to viac. Viac vnímania, citu, ľudskosti. Preliezť bránu opovrhovania a nevšímania si potrieb druhých. Preukázať silu v slabosti. Lebo tá mnohokrát nespočíva vo fyzickom význame. Ale rolu hrá človečina. Taká tá prirodzená ľudskosť, ktorá je v každom z nás. 

 

Mám dôkaz

Zazeráme. Tvárime sa, že nevidíme. Vlastne vôbec nevidíme. Nech je to akokoľvek, môžeme začať. Zmeniť sa. Uvedomiť si, že si kedykoľvek môžeme otočiť roly a byť tými, ktorí budú na opačnej strane. Sme len ľudia. Nič viac a nič menej. Ukazujme svetu, že v málom spočíva veľkosť. Prosím nás o to. A nečakajme už na veľké momenty. Každý malý skutok môže priniesť veľa svetla v živote iného človeka. Tadeáš je dôkaz. Môj živý dôkaz. Vždy ma učí pokore a trpezlivosti. A poviem vám, mám na čom pracovať. Utekám, práve vstal. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Rešpekt k ťažkej práci

Z nemocnice sme sa dozvedeli, že priateľky Borisa Kollára sa tam dostávali do konfliktov so sestričkami.


Už ste čítali?