Žena, ktorú len tak často nestretneš...

Autor: Zuzana Wagnerová | 25.1.2017 o 12:50 | Karma článku: 8,04 | Prečítané:  1492x

Na starej, smutnej, opustenej stanici čakajúc na osobný vlak som vedľa seba spozorovala staršiu žienku. Vkuse sme sa na seba usmievali. Nedalo mi to, a tak som pristúpila k nej bližšie veriac, že sa porozprávame.

Len čo som prišla, spýtala sa ma, či i ja čakám na vlak do Košíc. Obe sme sa začali smiať, lebo sme vlastne vedeli, že iní vlak tu momentálne ani nepremáva. Začali sme si debatiť o tom, aká je vonku zima, prečo vzali z tejto čakárne preč pecík. Tetuška to odôvodnila jasne: ,,Vieš, keď to tu tak bývavalo, miestnosť bola plná spoluobčanov, ktorí tu nocovali, zohrievali sa a bolo ich tu ako húb po daždi."

Vedľa nej stál i manžel, z ktorého som mala spočiatku zvláštny pocit. Akoby som mu nebola sympatická, veď istotne i vy mávate niekedy taký ten pocit. Začali sme si vysvetľovať, odkiaľ - kam ideme, odkiaľ pochádzame, kde momentálne bývame...
Vlak meškal, ale v tom ako sme si klábosili sme stratili pojem o čase. I zime mi už ani taká nebola. To asi ten smiech - občas aj zahreje :-)Prichádzajúci pohľad na vlak nás tak trochu vydesil, nakoľko si už odžil svoje. Kráčala som za nimi hľadajúc si miesto niekde pri nich. Nakoniec sme si sadli spolu na lesklú hnedú koženku. Ujo sa takmer celý čas pozeral cez okno vonku a všetko sledoval. Až neskôr som pochopila prečo - je lesníkom.
Tetuška pochádza z Košíc, no už dlhšiu dobu (takmer 11 rokov) žije vo Víťazi. Kúpili si tam akýsi starý rúcajúci sa dom, ktorý si opravovali doteraz. Vraj je celý zvnútra i vonku obložený drevom. Neskutočne sa rozplývala, keď hovorila o kvetoch. Ako veľmi ich od malička zbožňuje. Už vtedy si robila herbáre, ktoré má odložené doma dodnes. Opisovala mi ako vyzerá ich dvor. Je rozdelený na časti, nakoľko jej manžel má neskutočnú záľubu v chovaní zvierat a ona v pestovaní rastlín. Hovorila o tom ako ľudia obdivujú jej kvety v lete, ako sa zastavujú pri dome a pýtajú sa a vyzvedajú. Bola veľmi milá, keď mi hovorila, že sa vôbec týmto nechce chváliť, ale má z toho veľkú radosť.
Neskôr som jej vravela, že sa mi páči jej duševná mladosť a entuziazmus. Vraví mi: ,,No teda, tipni si, koľko rokov mám." Nerada hádam ľuďom vek, a tak som jej vravela, že nech mi ho prezradí. A ona nato: ,,Mám 64 a môj starý má 67!" V tom sme obe vybuchli smiechom. Vravím jej: ,,Vďakabohu, že váš manžel nepočúva túto komunikáciu." Pousmiala sa.
Začala som jej hovoriť o mojom živote, kde študujem, koľko mám súrodencov. Vzápätí sme sa začali rozprávať o  našej slovenskej ľudovej kultúre. Miluje kroj ako i ja. Hovorili sme čosi o Čičmanoch a ona mne nato: ,,Vieš čo, ja som si aj všimla tú tvoju stuhu a myslela som si, že máš k tomu blízko."
Pomedzi to ako sme sa rozprávali sa pár krát na nás pozrel jej manžel, pretočil očami a pozrel sa opäť vonku cez vcelku dosť špinavé okno. A v tom mi tetuška zašepkala: ,,Vieš, prekonal dve mozgové porážky, je na to dosť zle, som rada, že žije, že je tu so mnou, že môžeme spolu ešte chodiť po lesoch, užívať si život."Až vtedy som si uvedomila, aké hodnoty sú v mojom živote dôležité. Teším sa, keď môžeme spolu ísť kamkoľvek do lesa, lebo vieš, my už dlhé roky bicyklujeme, lyžujeme (hoci teraz už nie), chodíme po túrach kade - tade. Už nech skončí táto zima. Chcem už jar a konečne tie naše výlety.
Akosi sme sa dostali i k tomu, aký je jej režim v zime. Spýtala sa ma: ,,Skús hádať, kedy ráno vstávam?" Opäť som mala tipovať a opäť som nechcela. Vravím jej: ,,O šiestej?" Ona mne: ,,Čosi, o druhej ráno!" Začala som sa smiať, či to je ráno. Hovorí: ,,Vieš, to ja si tak vstanem, aby som všetko stihla do tej piatej, šiestej. Hlavne musím potichúčky, aby som nezobudila starého, lebo on by mi potom zavadzal a nič by som si neporobila. A porobím si do všetkých štyroch pecov oheň, začnem variť, medzitým si musím spraviť moju kávičku. A o piatej už mám všetky činnosti hotové a celý deň voľno. Potom sa už len niekam so starkým vyberieme, lebo doma sedieť, to je nie dobré."Úprimne, onemela som. Hovorila to tak radostne, usmievala sa.  Vkuse si z batôžteka vyberala cukríky a núkala ma asi zo tri krát.,,Máte veľmi pekný batoh." Ona sa začala smiať a povedala: ,,Áno, taký pre vás, devušky, ale vieš čo, ja som si ho musela vziať, lebo tieto jeho remienky mi pasujú k topánkam a kožušine na bunde, všimla si si?" Proste, nielenže teta mala humor, radosť v srdci, ale aj štýl.
Spomínala som jej, akého umelca mám doma. Veľmi ju to zaujímalo a veľa sa ma pýtala. Tak som jej toho dosť toho povedala. Bola dojatá. Ale zároveň hľadala vo všetkom pozitívne a sama mi povedala: ,, Vieš čo moja, ja si myslím, že si veľa vecí v živote pochopila." Ona to všetko pochopila...
Po chvíľke ticha sa mi začala zdôverovať s tým, ako ju sklamala najlepšia kamoška: ,,Od mala sme spolu vyrastali. Neskutočne veľa sme toho spolu zažili. No po čase sa naše cesty rozdelili. Každá šla tou svojou. Rokmi sme na seba aj stratili kontakt a adresu. Ja som na ňu stále myslela a chcela sa s ňou akosi skontaktovať. Tak som skrz jej mamu, ktorú som poznala a vedela, že býva v Košiciach, zistila jej telefónne číslo. Zavolala som jej jedného dňa, sadla si na kreslo a verila, že ma bude poznať a bude šťastná."Tetuška sa jej  nadšene prihovorila, so slzami v očiach hovorila o tom, aká je šťastná, že ju vyhľadala a našla a že ju môže po rokoch počuť. Ona jej na tento úpenlivý radostný monológ vraví: ,,Eva, čo chceš?" Ostala mĺkvo sedieť. Akoby jej dala facku po líci. Pokračovala: ,,Stretnúť sa nestretneme. Vieš, nemôžem sa s nikým stretávať a ani nechcem." Takýmito slovami ukončila rozhovor jej dlhoročná najlepšia kamarátka...Niektorým veciam, situáciám v živote neporozumieme, tak ako ani teta Eva, ale ponaučila sa, teší sa z maličkostí a rešpektuje každého. Žije si svoj život, z ktorého ako ona sama hovorí, sa veľmi teší.
Na konci som jej sľúbila, že niekedy v lete, keď pôjdem okolo, že sa u nej zastavím. Isto to spoznám, lebo na mieste, na ktorom býva, sú len štyri domčeky. A tá prvá chalúpka je jej. A mám aj poznávací symbol: kvety, veľa kvetov.
Už sme sa blížili ku Košiciam, a tak sme sa začali obliekať. Počas toho hovorila: ,,No, drž sa mi v živote a hlavne, sa nemeň. Vieš, v živote ťa občas niekto veľmi sklame, tak ako i mňa, budeš niekedy fakt veľmi smutná, ako i ja som bola, ale bez rozdielu na všetko, čo sa stalo, sa teš zo všetkého, čo ťa postretne. Ešte by som chcela mať opäť tak málo rokov a odznova to všetko zažiť. Ešte toho veľa zažijem, lebo leto sa blíži a aj bicykel hneď vytiahnem, ale už tak nevládzem, ako keď som bola mladšia."
Zastávka Košice nás chtiac či nechtiac prinútila rozlúčiť sa. Podali sme si ruky a tetuška Eva mi povedala poslednú vetu: ,,Tak sa drž a staraj o bračeka, že keď sa nebudúce stretneme, povieš mi, že všetko je OK." A s úsmevom odišla...
Pri dnešnom spoznaní tejto úžasnej ženy som zistila, že je dôležité sa obrniť voči všetkému a žiť si to, čo robí človeka šťastným. Nech je to čokoľvek. Ona si žije svoj sen s manželom, o ktorého sa stará, pod lesom, v tichosti, radosti, pokoji. A je šťastná. Nič viac nechýba. Momentálne len teplejšie počasie.
Som za ňu vďačná, lebo mi opäť ukázala smer, ktorým sa chcem vydať... A tiež i lásku, ktorú dennodenne s manželom žije každý deň, odznova...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PRIMÁR

Mladá nevesta, učiteľka a herečka. Skutočné príbehy ukazujú svet bez antibiotík

Odolné baktérie sú skutočná hrozba. Nesprávne užívanie antibiotík už má svoje obete.

KULTÚRA

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.


Už ste čítali?