Milý deduško vo vlaku.
Prišiel ku mne, a že sadnúť si ísť mám.
Jedno miesto, že je v kupé voľné.
Pozrieť som sa šla.
A to miesto voľné bolo jeho.
Usmial sa na mňa.
Dievčinka vedľa mňa stála.
Dali sme sa do reči.
Vyše dvoch hodín sme sa rozprávali.
O tom, aké plné sú vlaky.
O tom, ako skúšky dopadli.
O tom, aké plná je stále emhádečka v Bratislave.
Nikdy predtým som ju nepoznala.
Ale čas rýchlo zletel.
Na konci mi viackrát poďakovala.
Nevedela som začo.
.....
Niekedy čas letí ako voda,
inokedy akoby minúta trvala celú večnosť.
Niekedy chceme, aby dnešný deň už skončil,
inokedy sa chceme vrátiť do minulosti.
Avšak, to najdôležitejšie je, že sme tu a teraz.
Nevyhýbať sa prítomnosti.
.....
Vždy máme na výber.
Dve možnosti, a či viac?
Vždy sa nám čosi ponúka.
Je len na nás, čo si vyberieme.
Otázka znie:
čo je dobré a čo zlé?
Nie je to relatívny pojem?
Podstatné je, neubližovať sebe, ani druhým.
Nemyslieť pri všetkom, čo robíme, len na svoj osoh.
Nechcieť všetko vlastniť.
Nebyť zištným.
Nehľadať za všetkým vlastný prospech.
Možno niekedy robiť tak, ako nám srdce káže.
Spontánne, úprimne, nie tak strašne premyslene...
To málo niekedy poteší stonásobne viac.
Hľadať zmysel v maličkostiach.
A z nich vyskladať veľké veci.
Kúsok po kúsku....
A raz, keď tak budeš sedieť a premýšľať,
aké dielo si vytvoril,
pozrieš sa za seba,
a uvidíš to veľké dielo,
ktoré je síce celistvé,
ale tvoria ho tisíce drobných častí.
Mnoho tmavých, mnoho svetlých,
mnoho pádov, mnoho vzostupov,
mnoho prehier, ale i pádov,
mnoho smútku, ale i radosti,
mnoho lásky, ktorej nikdy nie je dosť,
dielo, ktoré môžeme pokojne nazvať i ŽIVOT...