Sledujem ich.
Spoza úzkeho okna vykukuje akási žena.
Strpčená, zničená tvár miluje sa smiať.
Máva mi.
Poznáme sa?
Odkiaľ vie, kto som?
Víta ma, pohladí po líci.
Jej prosba je skromná.
Už nechce byť sama.
Sama na Vianoce.
Už neverí v zázrak.
Objímam ju.
Ďakuje mi.
Ale začo?
Spod rukáva vyberá malé hlinené srdce.
Mám ho prijať.
Pýtam sa jej, či by nechcela prísť medzi nás - domov.
Na teplý čaj, vrúcne slovo.
Nemá slov. Slzy jej zaplavili oči.
Pocit nadšenia ma hreje.
Domov sa neponáhľam.
Premýšľam, čo ešte spraviť?
Kam ísť? Koho potešiť?
Nemusím premýšľať hodiny, dni..
Stačí len vnímať okolie.
Starenke pomôcť s taškami.
Malé dievčatko zdvihnúť zo zeme.
Prihovoriť sa plačúcemu.
Slušne sa pozdraviť.
Nebyť egoistom.
.....
Premýšľam.
Môžem spraviť ešte viac?
Pohnútkou sú Vianoce.
Nikto nechce byť sám.
Ani ja, ani ty.
Niekedy stačí málo, máličko.
Obzerať sa okolo, vnímať iných.
Ich snom nie sú vecné dary.
Ich šťastím je čosi viac.
Pocit lásky.
Pocit, že niekomu na nich záleží.
......
Najkrajšie je vedieť, že sme niekým milovaní.
Bez ohľadu nato, kým sme, kde sme, čo robíme.
Obzrime sa navôkol,
možno niekomu dokážeme spraviť krásne Vianoce.
Vianoce pretkané láskou.
Vianoce, ktoré nebudú poznať samotu, smútok...
Prajem vám všetkým Vianoce plné skutočnej lásky, ktorá horí v našich srdciach.
Lásky, ktorá premôže všetko, i ten najväčší žiaľ.
Lásky, ktorá sa neteší sama, ale celá sa rozdáva.
Lásky, ktorá násobí radosť...