Jednoduché gesto alebo ako spraviť človeka šťastným...

Autor: Zuzana Wagnerová | 5.3.2014 o 21:00 | Karma článku: 8,04 | Prečítané:  1246x

Jeden obyčajný piatok. Bolo niečo pred pol treťou poobede, a ja som sa vybrala pre bračeka, ktorý trávil čas na krúžku výtvarnej výchovy. Som taká šťastná, že práve toto miesto navštevuje, nakoľko veľmi rád kreslí, zaujíma sa o to, obšťastňuje ho to a robí mu to radosť.  Je to úžasné, ked viete, že váš braček sa môže venovať niečomu, čo ho napĺňa. Skvelý pocit pre sestru, ktorá viac spraviť nemôže, ako to, že mu pomáha, snaží sa robiť všetko to, čo mu vidí na očiach. Akiste, pri ňom som zistila, ako veľmi sú dôležité maličkosti, pretože práve tie ho potešia najviac. Či už úsmev, objatie, milé slovo, či pohladenie po líci.

Stála som pred dverami a rozmýšľala, či je vhodné i zaklopať. Nedalo mi to, a tak som jemne pár krát zaklopala a tichúčko pootvorila dvere. Bola som veľmi zvedavá, pretože ma zaujímalo, či je Tadeáško šťastný, či sa bude usmievať, či bude aktívne spolupracovať. Pri pohľade naňho som ostala celkom bez slov a bolo to obrovské pohladenie po mojej duši! Ten pohľad bol čarokrásny. Sedel na vozíčku, obe rúčky mal položené na lavici a ľavou pekne, krásne, jemnúčko kreslil čosi na výkres. Usmieval sa, počula som, ako ťažšie dýcha. Možno to bude znieť zvláštne, no vždy vtedy viem, že je viac než šťastný. A presne vtedy som bola presvedčená o tom, že to je to miesto, na ktorom nájde on svoje oduševnenie, miesto, ktoré mu bude blízke. V miestnosti bola aj milá pani učiteľka, a nedalo mi nepovšimnúť si milého mladého chlapca, ktorý skromne sedel v rohu. Možno by som si ho ani len nepovšimla, no jeho úprimný úsmev si sám priťahoval pozornosť. Naozaj, pri vkročení do tejto malej útlej miestnosti som mala pocit, že odtiaľ nikdy neodídem. Pohľad na každú stranu vo mne vytváral nadšenie a radosť.

Ozvala som sa k Tadymu: ,,No Ahoj Tady, čo to kreslíš? Môj zlatý, ideme pomaličky domov, dobre? Poď, oblečiem ťa." Pousmial sa, pozrel sa na mňa a vravel mi: ,,Zuzička, som šťastný, že si prišla. Myslel som, že príde mamka. Koľko je hodín? Aaaa, kreslím zvieratá. Pozri, čo tu je! Ježko. Vidíš?" Stroho som sa pozrela a pochválila ho. Vzala som ho, a začala som ho obliekať. Stále som pri tom sledovala chlapca, ktorý sedel neďaleko. Všimla som si, že aj Tadinko sa na neho tak potmehúcky usmieval.

Rozlúčili sme sa s pani učiteľkou a vyštartovali. No ešte predtým, ako som si šla otvoriť dvere, mladík stal zo stoličky, a otvoril dvere s pohľadom na nás: ,,Nech sa vám páči." Potešila som sa a  úprimne mu poďakovala. Bolo to veľmi milé. A tak sme už boli len pred poslednými dverami z budovy. Aj tieto nám pootvoril mladý chlapec so širokým úsmevom na perách. Doslova, tá dobrota z neho sršala! A tak som tlačila vozíček a mierila dole kopcom, ktorým smerovala cesta. Zrazu som začula: ,,Majte sa pekne. Ahojte!" Samozrejme, že som sa radostne odzdravila. Skutočne, malé gesto, zo strany tohoto chlapca, no o to viac to vo mne vzbudilo dojem šťastia, radosti. O to viac, opäť som stretla človeka, ktorého som vôbec nepoznala, ale cítila som, ako z neho priam sršala tá dobrota, ľudskosť a pokoj. Neuveriteľné!

Cestou domov som sa Tadyho spýtala, či toho chlapčeka pozná. Odvetil mi: ,,Samozrejme Zuzi. Volá sa Danko, je to môj super kamarát. Vždy ku mne chodí. Ja ho mám rád." Tlačili sa mi slzy do očí.

Jeden krásny deň môjho života, ktorý mi dal opäť raz najavo, že nám posiela do cesty ľudí, ktorí nám dajú dôvod nato, aby sme sa tešili, aby sme mali úsmev na tvári...

Dany, ďakujem ..:-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?