Vážme si silu a čaro prítomného okamihu...

Autor: Zuzana Wagnerová | 9.12.2013 o 22:15 | Karma článku: 9,82 | Prečítané:  377x

Čas. Nezastaviteľný, nevyčerpateľný, drahocenný, ... Plynie tak rýchlo, taktiež aj pomaly. Oponujem si, ale sú momenty, kedy si ani len neuvedomím, a prejde taká dlhá doba. Presne vtedy sa cítim skvelo, spokojne. Presne vtedy nepotrebujem, aby čas ubehol rýchlo, práve vtedy moje oči nemieria na hodinky, ba naopak. Priala by som si, aby táto chvíľa trvala večne. Priala by som si, aby som mohla zastaviť čas, a žiť túto chvíľu navždy. Presne tak, táto moja podvedomá fantázia ma núti si vymýšľať takéto veci. Chcela by som prežívať tie neuveriteľné krásne momenty, pri ktorých cítim, že som skutočne šťastná, milovaná, a že som pre tento svet dôležitá.

Som vďačná za každý jeden deň. Každý deň mi prináša kúsok šťastia, kúsok radosti, kúsok úsmevu na perách. Vytvára mi spomienky, ktoré sú hlboko vryté v mojom srdci. Na základe nich viem, že som bola a som šťastná. Veď nebyť ich, toľké množstvo vecí by som si  nepamätala. Sama seba sa pýtam  množstvo otázok, ktoré sa podieľajú na tom, že sa usmievam a hreje ma blažený pocit pri srdci. ,,Zuzi pamätáš, ako ťa mamka s ockom každé ráno prinášali ruka v ruke do školy? A spomínaš si, ako si si stále ráno našla desiatu do školy na stole? Ako to, že som pod stromčekom mala stále plno darčekov? To som bola až taká dobrá? :-) A kto mi stále ukazoval to správne smerovanie? Kto ma viedol a učil len to správne? Kto ma učil byť dobrým, čestným a spravodlivým človekom? Kto prišiel ku mne večer, pohladil ma po líci, a vravel mi, mám ťa rád? Kto mi rok, čo rok pripravil novú karnevalovú masku? Kto stále ťahal tie sánky, na ktorých som ja celá vysmiatá sedela? Kto ma každú nedeľu kúpal, keď ja som tak veľmi namietala? Kto so mnou chodil zbierať gaštany? Kto mi robil tie copčeky - fontánky na hlave? :-) Kto ma nútil umývať si každý večer zuby? Kto ma naučil bicyklovať? Kto ma naučil mať rád? Kto mi stále prihováral, keď som mierila na cestu, ktorá bola nesprávna? Kto ma stále podržal, keď mi bolo najhoršie? Kto ma povzbudil, potešil a dodal mi energie? ...To nespočetné množstvo otázok. Neviete si predstaviť, akú radosť to vo mne vyvoláva. Toľko spomienok, toľko šťastia, toľko vďaky ľuďom, ktorí ma milujú... A tak, stále, keď si predstavím, čo všetko je už za mnou, žiarim, duševne plesám. Slová sú celkom zbytočné, pretože len vy sami viete, čo ste zažili, čo vás napĺňa, čo vo vás vyvolá pocit, ktorý nedokážete opísať.

A preto, pri každom rannom zobudení sa teším. Pretože viem, že zase pribudne k tej miliarde otázok ďalšia. Ďalšia spomienka, ktorá bude robiť môj život plnohodnotným a zmysluplným..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?