Víťaz so srdcom bez medaily

Autor: Zuzana Wagnerová | 21.10.2013 o 16:30 | (upravené 21.10.2013 o 16:38) Karma článku: 8,14 | Prečítané:  811x

Jeden obyčajný neobyčajný deň. Dajme tomu, že nie tak celkom obyčajný. Veď predsa 24. august bol pre našu dedinu veľmi významný. Harhovské čuda a zábaviska - iste viete o čom je reč. Dni plné smiechu, skutočnej zábavy, radosti z prítomnosti ľudí, ktorých máme radi,... Človek tu stretne nejedno čudo, čo vám poviem, nie nadarmo sa tieto dni nazývajú Čudá a zábaviska. Poviem vám úprimne, od malička zbožňujem tieto naše slávnosti. Ten pocit hrdosti je skvelý. Cítim akési zadosťučinenie za to, že môžem šíriť len a len dobré informácie o našej obci. Akiste, nikdy nebude každý spokojný. To zmeniť nedokážeme, ale tešme sa, že sa rozvíjame, napredujeme a stávame známou obcou nielen na východe.

Chcela by som sa s vami podeliť o môj nedávny okamih, ktorý sa mi vryl hlboko do srdca. Časom si uvedomujem, že človeka potešia úplné maličkosti, vrúcne slovo, či gesto omnoho viac ako tisícové dary. Myslím si, že iste sa nájdete v situáciách, ktoré sú pre vás nezabudnuteľné. Dary časom pominú, ale spomienky , tie ostanú navždy. Nie nadarmo sa vraví: ,,Keby nebolo spomienok, človek by neveril, že bol niekedy šťastný."

Môj o rok mladší brat Richard sa zúčastnil tohtoročného Hrhovského maratónu. Jeho šťart bol na našej ulici. Nedalo mi to a tak som vzala na rúčky Tadeáška a vyšla na ulicu. Tadeáško je môj ďalší braček, ktorý trpí od narodenia nevyliečiteľnou chorobou, nazývaná Svalová dystrofia. Je na invalidnom vozíčku. Nepíše sa mi o tom ľahko, pretože máme za sebou veľa ťažkého, no dnes môžem so vztýčenou hlavou povedať, že som Bohu vďačná, že ho máme. Je to naše všetko, náš anjeliček! Uvedomila som si mnoho vecí, čo má v živote pre mňa skutočný zmysel. Moje hodnoty sa zmenili, samozrejme, k lepšiemu.

S Tadym sme si sadli na lavičku pred našim domom  a netrpezlivo sme očakávali oficiálny štart. Atmosféra to nebola obyčajná. Napätie by sa dalo krájať. Fandili sme najviac ako sa len dalo. Celý ten čas sme sa tešili. Stačilo nám málo, aby sme mali úsmev na tvári. Stačilo mi, že som cítila lásku Tadyho a jeho radosť. Richard dobehol do šťastného cieľa. Výkon týchto všetkých ľudí bol naozaj obdivuhodný. V tom sme uvideli, ako najlepšia päťka bežcov beží ešte ďalšie nesúťažné kolo. Iste, každý sám pre sebe, veď zdravie je to najdôležitejšie.  Len čo boli pri nás, zagratulovali sme im a vzdali sme im "hold". Veľmi sa tomu zaradovali, myslím si, že to bolo pre nich pohladením po duši. Boli od nás už čo - to vzdialení, ale boli nám ešte na dohľad. Zrazu sa jeden z týchto mužov otočil, vzal svoju medailu a s úsmevom na tvári ju nasadil Tadymu na krk. Neviete si predstaviť, aké to bolo pre mňa silné. Ešte teraz mám z toho zimomriavky.  A dodal: ,,Ty si víťaz!" Niečo neuveriteľné. Nejde ani tak o tú medailu, skôr o to obrovské gesto. Skutočne, bol to pre mňa okamih, ktorý mi utkvel v pamäti, a omnoho viac v srdci. Radosť Tadeáška sa opísať nedá, ale viem jedno. Boh nám stále posiela do našich životných ciest ľudí, ktorí nám urobia život nezabudnuteľnýcm a nádherným. Vďaka Bože...

Na záver sa chcem s vami podeliť o hlbokú myšlienku, ktorá v sebe skrýva ohromné bohatstvo: ,,Veľa ľudí nevie nájsť zmysel života, cestujú a hľadajú, študujú, pýtajú sa a pritom si stačí uvedomiť, blízkosť človeka, najbližších a otvoriť srdce. Nenechať sa ,,pokaziť dobou", v ktorej žijeme, nepodľahnúť nezmyselnosti príkazov, nariadení a krásnych obalov."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?