Zuzana Wagnerová
Krásny pohľad...
Sedím si len tak nehybne na lavičke na autobusovej stanici. Vonku je pomerne teplo, až na ten nepríjemný vietor, ktorý ovieva moje vlasy prudkou rýchlosťou. Z pravej strany cítim obrovskú páľavu. Lúče slnka dopadajú na moje pravé plece, ktoré sa môže pýšiť množstvom hnedých bodiek, Poznáte to. Pehy. Pozriem na hodinky a je niečo pred deviatou. Znervózňuje ma myšlienka, že ešte takmer hodinu mám čakať, čakať na autobus s číslom 4. A zrazu moje myšlienky naberali iný rozmer. V momente som si uvedomila, že na tvári mi panuje úsmev. Moje oči postrehli akúsi krásu.